„Pokoj s vami všetkými, drahí bratia a sestry, to je prvý pozdrav zmŕtvychvstalého Krista, dobrého pastiera, ktorý dal život za Božie stádo. A ja by som chcel, aby tento pozdrav pokoja vošiel do nášho srdca, aby došiel až k vašim rodinám, všetkým ľuďom, kdekoľvek sa nachádzajú a všetkým národom. Pokoj s vami,“ sú prvé slová nového pápeža.
„Dovoľte mi, aby som pokračoval v tomto požehnaní, že Boh nás má rád, a zlo nikdy nebude mať prevahu, nikdy nás nepremôže, pretože sme v Božích rukách. Preto bez strachu, zjednotení, ruka v ruke s Bohom a medzi sebou navzájom pokračujme, poďme vpred, buďme Kristovými učeníkmi,“ pokračuje.
Vyzýva na to, aby sme si pomáhali navzájom budovať mosty dialógom, aby sme všetci spoločne boli jeden národ žijúci v pokoji. Poďakoval sa pápežovi Františkovi.
Poďakoval sa aj kardinálom, ktorí ho vybrali, aby bol Petrovým nástupcom.
„Som synom svätého Augustína, augustínianom, ktorý povedal s vami som kresťanom a pre vás som biskupom. V tomto zmysle môžeme všetci spoločne kráčať,“ hovorí.
Povedal tiež, že budeme spoločne hľadať, ako byť cirkvou misijnou, cirkvou, ktorá buduje mosty vďaka dialógu, cirkvou, ktorá je ochotná prijímať s otvorenou náručou. „Prijímať všetkých tých, ktorí to potrebujú, ktorí potrebujú našu lásku a náš dialóg,“ vraví.
„Chceme byť synodálnou cirkvou, čo vždy kráča, vždy hľadá pokoj, hľadá lásku, chce byť na blízku tým, ktorí trpia,“ povedal pápež Lev XIV.
Jeho Eminencia kardinál Farrell dnes o 9:47 so zármutkom oznámil smrť pápeža Františka týmito slovami:
„Drahí bratia a sestry, s hlbokým zármutkom musím oznámiť smrť nášho Svätého Otca Františka. Dnes ráno o 7.35 sa rímsky biskup František vrátil do Otcovho domu. Celý svoj život zasvätil službe Pánovi a jeho Cirkvi. Učil nás žiť hodnoty evanjelia s vernosťou, odvahou a univerzálnou láskou, osobitne v prospech najchudobnejších a vylúčených. S nesmiernou vďačnosťou za jeho príklad pravého učeníka Pána Ježiša odporúčame dušu pápeža Františka nekonečnej milosrdnej láske Trojjediného Boha.“
Pápež František krátko pred svojím pondelňajším úmrtím napísal, že „smrť nie je koncom všetkého, ale začiatkom niečoho“.
Pohreb pápeža Františka sa uskutočnil v sobotu 26. apríla o 10.00 h., viedol ho dekan kolégia kardinálov Giovanni Battista Re.
Vatikán 26. apríla (VaticanNews) Homília Jeho Eminencie kardinála Giovanniho Battistu Re, dekana Kolégia kardinálov počas pohrebnej svätej omše za zosnulého Svätého Otca Františka.
––––
Na tomto majestátnom Námestí svätého Petra, kde pápež František počas týchto dvanástich rokov tak často slávil Eucharistiu a predsedal veľkým stretnutiam, sme sa zhromaždili v modlitbe pri jeho telesných pozostatkoch so zarmúteným srdcom, no posilnení istotou viery, ktorá nás uisťuje, že ľudský život sa nekončí v hrobe, ale pokračuje v Otcovom dome v radostnom živote, ktorý nepozná súmrak.
V mene Kolégia kardinálov srdečne ďakujem všetkým za vašu prítomnosť. Chcel by som vyjadriť moje úctivé pozdravy a úprimnú vďaku hlavám štátov, predsedom vlád a oficiálnym delegáciám, ktoré prišli z mnohých krajín vyjadriť náklonnosť, úctu a uznanie pápežovi, ktorý nás opustil.
Obrovské prejavy náklonnosti a účasti, ktoré sme videli v týchto dňoch po jeho odchode z tohto sveta do večnosti, nám ukazujú, ako veľmi intenzívny pontifikát pápeža Františka oslovil mysle i srdcia.
Jeho posledný obraz, ktorý nám zostane v našich očiach i v srdci, je z uplynulej nedele, zo Slávnosti Veľkej noci, keď pápež František napriek vážnym zdravotným problémom chcel udeliť požehnanie z lodžie Baziliky svätého Petra a potom chcel zostúpiť na toto námestie, aby z otvoreného papamobilu pozdravil veľký dav zhromaždený na veľkonočnú svätú omšu.
S našou modlitbou chceme teraz zveriť dušu milovaného pápeža Bohu, aby mu daroval večné šťastie v žiare a sláve svojho nesmierneho milosrdenstva.
Osvetľuje nás a vedie nás evanjeliový úryvok, v ktorom zaznieva samotný Kristov hlas, oslovujúci prvého z apoštolov: „Peter, miluješ ma viac ako títo?“ A Petrova odpoveď bola rýchla a úprimná: „Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“ A Ježiš mu zveril veľké poslanie: „Pas moje ovce.“ To zostane trvalou úlohou Petra a jeho nástupcov – služba lásky v stopách Majstra a Pána Krista. (Mk 10, 45).
Napriek záverečnej krehkosti a utrpeniu si pápež František zvolil túto cestu darovania sa až do posledného dňa svojho pozemského života. Kráčal v stopách svojho Pána, Dobrého pastiera, ktorý miloval svoje ovce až do krajnosti, až do mementu keď dal za ne svoj život.
Keď bol kardinál Bergoglio 13. marca 2013 zvolený na konkláve za nástupcu pápeža Benedikta XVI., mal za sebou roky rehoľného života v Spoločnosti Ježišovej, a najmä bol obohatený 21-ročnou pastoračnou skúsenosťou v arcidiecéze Buenos Aires, najprv ako pomocný biskup, potom ako koadjútor a napokon najmä ako arcibiskup.
Rozhodnutie prijať meno František sa okamžite javilo ako voľba programu a štýlu, ktorým chcel formovať svoj pontifikát, inšpirujúc sa duchom svätého Františka z Assisi.
Pápež František si zachoval si svoj temperament a pastoračný spôsob vedenia a hneď vtlačil vláde Cirkvi pečať svojej silnej osobnosti, nadväzujúc priamy kontakt s jednotlivcami a národmi, túžiac byť blízko všetkým, s osobitnou pozornosťou voči ľuďom v núdzi, neúnavne sa rozdávajúc najmä pre posledných tohto sveta – pre vylúčených. Bol pápežom medzi ľuďmi, so srdcom otvoreným pre všetkých. Bol tiež pápežom vnímavým na nové výzvy spoločnosti a na to, čo Duch Svätý vzbudzoval v Cirkvi.
Jemu typickým slovníkom a jazykom bohatým na obrazy a metafory sa vždy snažil osvetľovať múdrosťou evanjelia problémy našej doby, ponúkajúc odpovede vo svetle viery a povzbudzujúc žiť kresťansky výzvy a rozpory týchto čias, ktoré rád označoval ako „zmenu epochy“.
Mal veľkú spontánnosť a neformálny spôsob, ako oslovoval všetkých – aj ľudí vzdialených od Cirkvi.
Plný ľudského tepla a hlboko citlivý na dnešné drámy, pápež František skutočne zdieľal úzkosti, utrpenia i nádeje nášho času a rozdával sa v úsilí potešovať a povzbudzovať posolstvom schopným priamo a bezprostredne zasiahnuť srdcia ľudí priamo a bezprostredne.
Jeho charizma prijatia a počúvania, spojená so správaním zodpovedajúcim dnešnej senzibilite, sa dotýkala sŕdc a usilovala sa prebúdzať morálne a duchovné sily.
Primát evanjelizácie bol vodítkom jeho pontifikátu – šíril radosť evanjelia s jasným misionárnym dôrazom, čo bolo aj názvom jeho prvej apoštolskej exhortácie Evangelii gaudium. Radosť, ktorá napĺňa srdce dôverou a nádejou každému, kto sa zveruje Bohu.
Hlavným motívom jeho misie bolo aj presvedčenie, že Cirkev je domovom pre všetkých – domom s vždy otvorenými dverami. Často používal obraz Cirkvi ako „poľnej nemocnice“ po bitke, v ktorej je mnoho ranených: Cirkvi, ktorá chce s rozhodnosťou liečiť problémy ľudí a veľké utrpenia, ktoré trhajú dnešný svet. Cirkvi schopnej skloniť sa ku každému človeku – bez ohľadu na jeho vierovyznanie či stav – a uzdravovať jeho rany.
Sú mnohé jeho gestá a výzvy v prospech utečencov a migrantov. Neúnavne zdôrazňoval, že treba konať v prospech chudobných.
Symbolicky významné je, že jeho prvá cesta ako pápeža smerovala na ostrov Lampedusa – symbol tragédie migrácie, kde zahynuli tísíce ľudí. V rovnakom duchu sa niesla aj jeho cesta na Lesbos, ktorú absolvoval spolu s ekumenickým patriarchom a aténskym arcibiskupom, ako aj slávenie svätej omše na hranici medzi Mexikom a Spojenými štátmi počas jeho cesty do Mexika.
Z jeho 47 náročných apoštolských ciest vojde do dejín osobitne návšteva Iraku v roku 2021, ktorú uskutočnil napriek všetkým rizikám. Táto náročná apoštolská cesta bola balzamom na otvorené rany irackého ľudu, ktorý veľmi trpel pod neľudským konaním ISIS. Bola to cesta významná aj pre medzináboženský dialóg – ďalší dôležitý rozmer jeho pastoračného pôsobenia. S apoštolskou cestou v roku 2024 do štyroch krajín Ázie a Oceánie pápež dosiahol „najvzdialenejšie periférie sveta“.
Pápež František neustále kládol do centra evanjelium milosrdenstva a opakovane zdôrazňoval, že Boh sa nikdy neunaví odpúšťať nám: on vždy odpúšťa – nech je situácia kajúceho akákoľvek, ak sa vráti na správnu cestu.
A preto chcel mimoriadny Jubilejný rok milosrdenstva, aby ukázal, že milosrdenstvo je „srdcom evanjelia“.
Milosrdenstvo a radosť evanjelia sú dve kľúčové slová pontifikátu pápeža Františka.
Na rozdiel od toho, čo nazval „kultúrou vyraďovania“, hovoril o kultúre stretnutia a o kultúre solidarity. Téma bratstva prenikala celý jeho pontifikát s dôraznou naliehavosťou. V encyklike Fratelli tutti chcel oživiť celosvetovú túžbu po bratstve – pretože všetci sme deťmi toho istého Otca, ktorý je na nebesiach. Silno často pripomínal, že všetci patríme do jednej ľudskej rodiny a že nik sa nespasí sám.
V roku 2019, počas cesty do Spojených arabských emirátov, pápež František podpísal dokument o „Ľudskom bratstve pre svetový mier a spoločné spolužitie“, poukazujúc na spoločné Božie otcovstvo.
Svojím posolstvom encykliky Laudato si’ sa prihovoril ženám a mužom celého sveta a upriamil pozornosť na povinnosť a spoločnú zodpovednosť za náš spoločný domov. „Nikto sa nezachráni sám.“
Tvárou v tvár vyčíňaniu toľkých vojen v týchto rokoch – s neľudskými hrôzami a nespočítateľnými obeťami a skazou – pápež František neprestajne dvíhal svoj hlas a úpenlivo prosil o mier, vyzýval k rozumnosti a čestnému dialógu, ktorý by mohol priniesť riešenia, lebo – ako hovorieval – vojna je len smrť ľudí, ničenie domov, ničenie nemocníc a škôl. Vojna vždy zanecháva svet horší, než aký bol predtým: ona je vždy pre všetkch bolestivou a tragickou porážkou pre všetkých.
„Budovať mosty, nie múry“ – táto výzva bola jednou z jeho opakovaných tém. A jeho služba vo viere ako nástupcu apoštola Petra bola vždy spojená so službou človeku vo všetkých jeho dimenziách.
V duchovnom spojení s celým kresťanstvom sme sa tu dnes zhromaždili v hojnom počte, aby sme sa modlili za pápeža Františka, aby ho Boh prijal do šíravy svojej lásky.
Pápež František zvyčajne zakončieval svoje príhovory a stretnutia slovami: „Nezabudnite sa modliť za mňa.“
Drahý pápež František, teraz prosíme teba, aby si sa modlil za nás – a prosíme ťa, aby si z neba požehnal Cirkev, požehnal Rím, požehnal celý svet, ako si to minulú nedeľu urobil z lodžie tejto baziliky v poslednom objatí s Božím ľudom – a zároveň symbolicky s celým ľudstvom, ktoré úprimným srdcom hľadá pravdu a nesie vysoko fakľu nádeje.
Preklad Martin Jarábek
Vatikán 26. apríla (TK KBS) Pri Oltári vyznania bol v piatok 25. apríla vykonaný obrad zatvorenia rakvy zosnulého pápeža Františka. Obrad viedol kardinál Farrell, komorník. Členovia Kapituly sv. Petra budú v noci bdieť a modliť sa pri rakve, do ktorej bol vložený aj dokument o živote pápeža Františka, tzv. Rogito. Prinášame jeho plné znenie.
ROGITO (Úradný dokument, pozn. prekl.) PRI ZBOŽNOM ODCHODE DO VEČNOSTI JEHO SVÄTOSTI FRANTIŠKA SMRŤ, ULOŽENIE A POCHOVANIE FRANTIŠKA ZOSNULÉHO V PÁNOVI
ROGITO PRI ZBOŽNOM ODCHODE DO VEČNOSTI JEHO SVÄTOSTI FRANTIŠKA SMRŤ, ULOŽENIE A POCHOVANIE FRANTIŠKA ZOSNULÉHO V PÁNOVI
Ako pútnik nádeje, sprievodca a spoločník na ceste k veľkému cieľu, ku ktorému sme všetci povolaní – k nebu –, prešiel milovaný pastier Cirkvi František z tohto sveta k Otcovi 21. apríla Jubilejného roka 2025 o 7.35 ráno, keď svetlo Veľkej noci osvetľovalo druhý deň oktávy – Pondelok vo Veľkonočnej oktáve. Celé kresťanské spoločenstvo, najmä chudobní, vzdávalo vďaky Bohu za dar jeho služby, vykonávanej s odvahou a vernosťou Evanjeliu a mystickej Nevesty Kristovej.
František bol 266. pápežom. Jeho pamiatka zostáva v srdci Cirkvi i celého ľudstva.
Jorge Mario Bergoglio, zvolený za pápeža 13. marca 2013, sa narodil v Buenos Aires 17. decembra 1936 piemontským prisťahovalcom: jeho otec Mario bol účtovník a zamestnanec železníc, matka Regina Sivori sa starala o domácnosť a výchovu piatich detí. Po získaní diplomu chemického technika sa rozhodol pre kňazstvo. Najskôr vstúpil do diecézneho seminára a 11. marca 1958 začal noviciát v Spoločnosti Ježišovej. Humanitné štúdiá absolvoval v Čile, po návrate do Argentíny v roku 1963 získal titul z filozofie na kolégiu svätého Jozefa v San Miguel. Pôsobil ako profesor literatúry a psychológie na kolégiách Nepoškvrnenej v Santa Fé a Spasiteľa v Buenos Aires. Kňazskú vysviacku prijal 13. decembra 1969 z rúk arcibiskupa Ramóna Josého Castellana, 22. apríla 1973 zložil večné sľuby v Spoločnosti Ježišovej. Bol magistrom novicov vo Ville Barilari v San Miguel, profesorom na teologickej fakulte, konzultorom provincie a rektorom kolégia. Dňa 31. júla 1973 bol vymenovaný za provinciála jezuitov v Argentíne. Po roku 1986 strávil niekoľko rokov v Nemecku, kde dokončoval doktorát. Po návrate do Argentíny si ho kardinál Antonio Quarracino vybral za blízkeho spolupracovníka. Dňa 20. mája 1992 ho Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho biskupa Aucy a pomocného biskupa Buenos Aires. Ako svoje biskupské heslo si zvolil Miserando atque eligendo a do erbu vložil kristogram IHS – symbol Spoločnosti Ježišovej. Dňa 3. júna 1997 bol menovaný za koadjútora arcibiskupa Buenos Aires a po smrti kardinála Quarracina sa 28. februára 1998 stal arcibiskupom, primásom Argentíny, ordinárom pre veriacich východných obradov v krajine a veľkým kancelárom Katolíckej univerzity. Ján Pavol II. ho kreoval kardinálom na konzistóriu 21. februára 2001 s titulom svätého Roberta Bellarmina. V októbri toho istého roka bol generálnym relátorom 10. riadneho zasadnutia Synody biskupov.
Vo svojej arcidiecéze bol jednoduchým a veľmi obľúbeným pastierom, ktorý ju precestoval celú – často metrom a autobusom. Býval v byte a večeru si varil sám, pretože sa cítil byť jedným z ľudí.
Po rezignácii Benedikta XVI. ho kardináli zhromaždení na konkláve zvolili za pápeža 13. marca 2013. Prijal meno František, lebo podľa príkladu svätého z Assisi chcel mať predovšetkým na srdci najchudobnejších. Z loggie požehnaní sa predstavil slovami: „Bratia a sestry, dobrý večer! A teraz začnime túto cestu: biskup a ľud. Cestu Cirkvi v Ríme, ktorá predsedá v láske všetkým cirkvám. Cestu bratstva, lásky a dôvery medzi nami.“ A keď sklonil hlavu, povedal: „Prosím vás, modlite sa k Pánovi, aby ma požehnal: modlitbu ľudu, ktorý prosí o požehnanie pre svojho biskupa.“ Dňa 19. marca, na slávnosť svätého Jozefa, oficiálne začal svoju Petrovskú službu.
František, vždy pozorný voči posledným a spoločnosťou vylúčeným, sa po zvolení rozhodol bývať v Dome svätej Marty, lebo nedokázal byť bez kontaktu s ľuďmi. Od svojho prvého Štvrtka svätého týždňa slávil Omšu na Pamiatku Pánovej večere mimo Vatikánu – zakaždým vo väzniciach, v centrách pre postihnutých alebo závislých. Kňazom odporúčal, aby boli vždy pripravení udeľovať sviatosť zmierenia, aby mali odvahu vyjsť zo sakristií hľadať stratenú ovečku a aby kostoly držali otvorené pre tých, ktorí túžia po stretnutí s Božou tvárou.
Petrovskú službu vykonával s neúnavnou oddanosťou v prospech dialógu s moslimami a predstaviteľmi iných náboženstiev, ktorých pozýval na spoločné modlitby a podpisoval spoločné vyhlásenia podporujúce súlad medzi príslušníkmi rôznych vierovyznaní – napríklad Dokument o ľudskom bratstve, podpísaný 4. februára 2019 v Abú Zabí s veľkým sunnitským imámom Ahmadom al-Tajíbom. Jeho láska k posledným, starším a deťom ho viedla k zavedeniu Svetových dní chudobných, starých rodičov a detí. Zaviedol aj Nedeľu Božieho slova.
Viac než ktorýkoľvek z jeho predchodcov rozšíril kardinálsky zbor: na desiatich konzistóriách kreoval 163 kardinálov – z toho 133 voličov a 30 nevoličov – pochádzajúcich zo 73 krajín, z ktorých 23 dovtedy nemalo vlastného kardinála. Zvolal päť zasadnutí Synody biskupov: tri riadne – o rodine, mladých a synodalite, jednu mimoriadnu – taktiež o rodine – a jednu osobitnú pre panamazonský región.
Jeho hlas sa viackrát ozval na obranu nevinných. Počas pandémie Covid-19 sa 27. marca 2020 večer sám modlil na prázdnom Námestí svätého Petra, ktorého kolonáda symbolicky objímala Rím i svet, za ľudstvo vystrašené a ranené neznámou chorobou. Posledné roky jeho pontifikátu boli poznačené častými výzvami za mier a proti „tretej svetovej vojne po častiach“, ktorá zasiahla mnohé krajiny – najmä Ukrajinu, ale aj Palestínu, Izrael, Libanon či Mjanmarsko.
Po hospitalizácii 4. júla 2021, ktorá trvala desať dní, pre operáciu v nemocnici Gemelli sa František 14. februára 2025 vrátil do tej istej nemocnice, kde strávil 38 dní kvôli obojstrannému zápalu pľúc. Po návrate do Vatikánu prežil posledné týždne života v Dome svätej Marty a až do konca sa so zanietením venoval Petrovej službe, hoci ešte nebol úplne uzdravený. Na Veľkonočnú nedeľu, 20. apríla 2025, sa naposledy ukázal na loggii Baziliky svätého Petra a udelil slávnostné požehnanie Urbi et Orbi.
Učiteľský úrad pápeža Františka bol veľmi bohatý. Svedčil o jednoduchom a pokornom štýle založenom na otvorenosti pre misiu, apoštolskej odvahe a milosrdenstve. Starostlivo sa vyhýbal nebezpečenstvu sebastrednosti a duchovnej svetskosti v Cirkvi. Svoj apoštolský program predstavil v exhortácii Evangelii gaudium (24. november 2013). Medzi hlavné dokumenty patria štyri encykliky: Lumen fidei (29. jún 2013) o viere v Boha; Laudato si’ (24. máj 2015) o ekológii a zodpovednosti ľudstva za klimatickú krízu; Fratelli tutti (3. október 2020) o ľudskom bratstve a sociálnom priateľstve; a Dilexit nos (24. október 2024) o úcte k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Promulgoval sedem apoštolských exhortácií, 39 apoštolských konštitúcií, množstvo apoštolských listov – väčšinu vo forme motu proprio, dve buly vyhlásenia Svätých rokov, ako aj katechézy pri generálnych audienciách a príhovory po celom svete. Zriadil Sekretariáty pre komunikáciu a ekonomiku, Dikastériá pre laikov, rodinu a život, ako aj pre službu integrálnemu ľudskému rozvoju. Rímsku kúriu reformoval vydaním apoštolskej konštitúcie Praedicate Evangelium (19. marec 2022). Zmenil kánonický proces vyhlasovania neplatnosti manželstva v CCEO a CIC (Mitis et misericors Iesus a Mitis Iudex Dominus Iesus) a sprísnil legislatívu týkajúcu sa zločinov klerikov voči maloletým a zraniteľným osobám (Vos estis lux mundi).
František zanechal všetkým obdivuhodné svedectvo ľudskosti, svätosti života a univerzálneho otcovstva.
TELO SVÄTÉHO OTCA FRANTIŠKA ŽIL 88 ROKOV, 4 MESIACE A 4 DNI. CELEJ CIRKVI PREDSEDAL 12 ROKOV, 1 MESIAC A 8 DNÍ. Nech vždy žiješ v Kristovi, Svätý Otče!
(Svedkovia obradov a pochovania…)
Vatikán 26. apríla (TK KBS) Prinášame plné znenie závetu Svätého Otca Františka.
Závet Svätého Otca Františka
V mene Najsvätejšej Trojice. Amen. S pocitom, že sa blíži súmrak môjho pozemského života, a so živou nádejou vo večný život chcem vyjadriť svoju poslednú vôľu, len pokiaľ ide o miesto môjho pohrebu.
Svoj život, kňazskú a biskupskú službu som vždy zveroval Matke nášho Pána, Presvätej Bohorodičke. Preto prosím, aby moje telesné pozostatky odpočívali v očakávaní dňa vzkriesenia v pápežskej Bazilike Santa Maria Maggiore.
Želám si, aby sa moja posledná pozemská cesta skončila v tejto starobylej mariánskej svätyni, kam som sa chodil modliť na začiatku a na konci každej apoštolskej cesty, aby som s dôverou zveril svoje úmysly Nepoškvrnenej Matke a ďakoval jej za jej nežnú a materinskú starostlivosť.
Žiadam, aby bol môj hrob pripravený vo výklenku v bočnej uličke medzi Paulínskou kaplnkou (kaplnkou Salus Populi Romani) a Kaplnkou Sforza v danej pápežskej bazilike, ako je uvedené v priloženej prílohe.
Hrob musí byť v zemi; jednoduchý, bez zvláštnej výzdoby a s jediným nápisom: Franciscus.
Výdavky na prípravu môjho pochovania budú pokryté dobrodincom, s ktorým som sa dohodol. Suma bude prevedená do pápežskej Baziliky Santa Maria Maggiore a príslušné inštrukcie som dal arcibiskupovi Rolandovi Makrickasovi, mimoriadnemu komisárovi liberijskej kapituly.
Nech Pán dá zaslúženú odmenu tým, ktorí ma mali radi a budú sa za mňa naďalej modliť. Utrpenie, ktoré bolo prítomné v poslednom období môjho života, som obetoval Pánovi za svetový mier a bratstvo medzi národmi.
Vatikán 28. januára (TASR) – Vedenie katolíckej cirkvi v utorok vydalo nové usmernenia o používaní umelej inteligencie, v ktorých varuje pred jej negatívnymi dôsledkami. Podľa Vatikánu môžu falošné správy generované umelou inteligenciou postupne podkopať základy celej spoločnosti, informuje TASR podľa agentúry DPA.
Svätá stolica tvrdí, že umelá inteligencia môže priniesť mnohé pozitíva vo viacerých oblastiach verejného života. Upozorňuje však aj na jej značné riziká. „Umelá inteligencia predstavuje vážne riziko, keďže môže dôjsť k vytvoreniu zmanipulovaného obsahu a nepravdivých informácií, ktoré môžu ľudí ľahko zmiasť pre ich podobnosť s pravdou,“ uvádza Vatikán. Podľa neho môžu „falošné médiá generované umelou inteligenciou postupne podkopať základy celej spoločnosti.“
V dokumente s latinským názvom „Antiqua et Nova“ (Staré a nové) sa uvádza, že vlády a medzinárodné organizácie by mali zabezpečiť, aby sa umelá inteligencia využívala v prospech všetkých. „Táto problematika si vyžaduje dôkladnú reguláciu, pretože dezinformácie – najmä prostredníctvom médií kontrolovaných alebo ovplyvňovaných umelou inteligenciou – sa môžu neúmyselne šíriť a podnecovať politickú polarizáciu a sociálne nepokoje,“ píše sa v dokumente. Ďalšie riziko podľa Svätej stolice plynie aj z prenesenia ľudskej zodpovednosti na umelú inteligenciu.
DPA pripomína, že hlava katolíckej cirkvi pápež František vo svojich vystúpeniach pravidelne varuje pred rizikami umelej inteligencie a snaží sa upozorniť na etické problémy súvisiace s touto technológiou.
Drahí bratia a sestry, 24. decembra, na Štedrý večer, sa v Ríme začne riadny Jubilejný rok 2025, ktorý vyhlásil pápež František.
Na diecéznej úrovni sa podľa jeho priania jubilejný rok otvorí v nedeľu 29. decembra. Je to výnimočná udalosť spojená s putovaním do katedrály, ktorá má byť znakom nádeje, osvetlená Božím slovom.
Jubilejné chrámy v Žilinskej diecéze:
Katedrála Najsvätejšej Trojice v Žiline
Bazilika Narodenia Panny Márie v Rajeckej Lesnej
Kostol Sedembolestnej Panny Márie v Oščadnici – na kalvárii
Farský kostol svätého apoštola Jakuba staršieho v Dubnici nad Váhom
Priatelia v každom školskom roku vychádza katolícky časopis REBRÍK, ktorý vydáva Vydavateľstvo DON BOSCO. Je to jediný katolícky časopis pre mladších žiakov na Slovensku. Časopis svojím obsahom pomáha deťom v ich duchovnom raste, podporuje ich osobnostný rozvoj. Je vhodný aj ako súčasť prípravy detí na prvé sväté prijímanie, ale aj na vyplnenie voľného času v kruhu rodiny.
Rebrík môžete objednať svojim deťom alebo vnúčatám prostredníctvom internetovej stránky:
Priatelia zaujímavá výzva – ZA NEDEĽU BEZ POLITIKY:
Atentát na premiéra je výstrahou pred ďalším úpadkom slovenskej politiky a kultúry. Potrebujeme návrat k vzájomnej úcte, k dialógu, k vedomiu a svedomiu zodpovednosti za seba i za druhých. Naším osvedčeným civilizačným zdrojom je Desatoro. Prameňom a ústavným pilierom slovenskej štátnosti je cyrilo-metodské duchovné dedičstvo. Preto cestou k základným hodnotám vo verejnom živote je rešpektovanie NEDELE ako dňa pracovného pokoja. Nedeľa patrí duchovnému a telesnému odpočinku, rodine, kultúre, športu a vzťahom. Spolu s mnohými podobne zmýšľajúcimi vyzývam politikov, parlamentné strany a médiá, aby rešpektovali nedeľu ako deň pokoja. Nech sú politické diskusie čo najskôr médiami presunuté na iné dni. A nech politici idú príkladom pri ochrane nedele ako sviatočného dňa. Aj ženy a muži v politike potrebujú deň odpočinku. Ani mediálne zisky, ani politické body nie sú cenné viac ako pokoj v našich rodinách, v našom národe a spoločnosti.
Darujme našej domovine – Slovensku potrebné dni pokoja, darujme Slovensku nedele bez politiky!
Ján Havlík, seminarista Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul mal veľkú túžbu stať sa kňazom a misionárom. Vo veku tridsaťsedem rokov však zomiera na následky mučenia komunistickým režimom. Jedenásť rokov bol väznený, ponižovaný a mučený. Všetko hrdinsky znášal a ostal verný, vytrvalý a nezlomný.
Boží služobník Ján Havlík, prihováraj sa za nás.
Šaštín – Stráže 31. augusta (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie kardinála Marcella Semerara. Prefekt Dikastéria pre kauzy svätých predsedal slávnostnej svätej omši v areáli Národnej svätyne, Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštine, pri ktorej vyhlásili za blahoslaveného Jána Havlíka.
Počas obradu blahorečenia, ktorý sa slávil na začiatku tejto svätej liturgie, a potom pri počúvaní Božieho slova, mi v pamäti zarezonovali slová z Prefácie o mučeníkoch, ktorá hovorí: „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.” Toto, čo platí pre všetkých mučeníkov, je zvlášť zjavné u blahoslaveného Jána. Isté svedectvo o ňom hovorí, že bol vyrovnaným, radostným človekom, veselým v spoločnosti, otvoreným a pozorným voči potrebám druhých; po zatknutí sa však jeho zdravie postupne zhoršovalo. Bolo to spôsobené ťažkou a namáhavou prácou, ktorej bol vystavený, ako aj trvalou izoláciou, krutým týraním a mnohým utrpením, ktoré znášal. Zomrel tri roky po prepustení, úplne odovzdaný do Božej vôle a odpustiac svojim prenasledovateľom. „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.”
V prvom čítaní sme počuli slová apoštola Pavla: „Kto nás oddelí od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo, meč?“ (Rim 8, 35). Práve Kristova láska je silou, vďaka ktorej premáhame slabosť, je vitalitou, vďaka ktorej prekonávame strach, je svetlom, vďaka ktorému zvíťazíme nad temnotou. Svätý Augustín zvolával: „Hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si bojoval, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si sa namáhal, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si neomdlel, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si zvíťazil.” (Serm. 297, 4, 6: PL 38, 1362). A pri inej príležitosti sv. Augustín povedal: „V nádeji môže mučeník opakovať slová svätého Pavla. Práve nádej poskytuje útechu na ceste. Pútnik, keď sa namáha počas kráčania, znáša únavu preto, lebo dúfa v dosiahnutie cieľa. Vezmi mu nádej, že ho dosiahne, a ihneď sa zrútia jeho šance na to, aby pokračoval v kráčaní.“ (Serm. 158, 8: PL 38, 866).
Chcel by som zdôrazniť, drahé sestry a bratia, to, že blahoslavený Ján Havlík bol človekom nádeje, a bol ním od začiatku. Práve cnosť nádeje spôsobila, že jeho povolanie rástlo. Bola to nádej, ktorá živila jeho povolanie. Znakom nádeje bolo vlastne už jeho rozhodnutie byť nasledovníkom svätého Vincenta de Paul. Tento svätec je v skutočnosti znamením nádeje pre chudobných, trpiacich a opustených. Hovorieval, že je potrebné „napodobňovať svetlo slnka, ktoré osvecuje a zohrieva a hoci prechádza cez nečisté veci, napriek tomu sa nezašpiní“ (Pravidlá pre misionárov, IX, 2). Náš blahoslavený určite poznal tieto slová a pre tých, ktorí sa s ním stretli, bol naozaj slnečným lúčom. „Bol mimoriadne priateľský,“ uviedol jeden svedok. Mal v sebe tichú radosť… Bolo vidieť, že vyžaruje hlboký duchovný život.“ V inom svedectve čítame: „Láska k blížnemu je črta, ktorú by som označil za charakteristickú v jeho osobnosti. Ján prejavoval svoju duchovnú hĺbku najintenzívnejším možným spôsobom, keď prežíval utrpenie, keď motivoval iných k nádeji napriek tomu, že sám prežíval veľa ťažkostí.“
Sú známe dôvody, pre ktoré bol väznený, bol vystavený neľudskej práci, krutým výsluchom, fyzickému a psychickému mučeniu. Nebol jediný. V Positio pripravenom pre kauzu o mučeníctve sa pripomína, že náš blahoslavený sa počas svojho väznenia stretol so saleziánskym kňazom Titusom Zemanom, ktorý bol blahorečený v roku 2017. Bol obeťou režimu, ktorý chcel zničiť náboženstvo a najmä Katolícku cirkev a jej služobníkov. V svedectvách sa tiež uvádza, že náš blahoslavený počas svojho väznenia po nociach pre ostatných ceruzkou prepisoval dielo Integrálny humanizmus Jacquesa Maritaina, francúzskeho filozofa, ktorého Pavol VI. označil za „majstra v umení myslieť, žiť a modliť sa“. Toto dielo má približne 350 strán! Uvažoval som nad tým, prečo sa podujal na takú namáhavú a dokonca riskantnú prácu. Našiel som teda v tejto knihe stránky, ktoré opisujú situáciu, ktorú prežíval Ján Havlík. „Pravda je taká,“ čítame tam, „že ide o zamaskované prenasledovanie, ale v skutočnosti je to zápas proti Bohu, ide o vyhubenie náboženského diela, o duchovnú deštrukciu. Podstatné je uväzniť Božie slovo.” (porov. ed. it. Borla, Turín 1963, s. 129). Tomu všetkému náš blahoslavený kládol odpor tak, že zostal verný Bohu, vlastnému povolaniu a svojmu rozhodnutiu milovať blížneho. „Vytrval na ceste povolania aj počas krutého väzenia“, uviedol pápež František v apoštolskom liste o blahorečení.
Dnes sa tento vzor vernosti oficiálne predkladá zaručene nielen Cirkvi na Slovensku, ale aj všetkým kresťanom a chcel by som dodať, všetkým tým, ktorí pracujú v prospech ľudskej dôstojnosti a slobody svedomia. Práve v tom spočíva aktuálnosť tohto blahorečenia, pretože v mnohých prípadoch a aj v rôznych kontextoch je ťažké, až hrdinské, zostať verný Kristovi. Stále platia Ježišove slová, ktoré zazneli v dnešnom evanjeliu: „Kto si chce zachrániť svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 24). Svätý Gregor Veľký to vysvetľoval takto: „Je to, akoby niekto povedal roľníkovi: ak si necháš zrno pre seba, stratíš ho, ale ak ho naopak zaseješ, obnovíš ho a vyrastie. Veď kto nevie, že keď sa zasieva, zrno odumiera pred očami a padá do zeme? Ale na mieste, kde sa rozkladá, tam vyrastie a obnoví sa. Tak sa to deje aj v časoch Cirkvi: je čas prenasledovania a čas pokoja. Čas prenasledovania je časom, keď sa stráca život.“ (porov. Homiliae in Evangelia, 32, 4: PL 76, 1235).
Ježiš to však završuje hovoriac: „Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“. O tom boli veľmi skoro presvedčení všetci, ktorí Jána Havlíka poznali, a povesť o jeho mučeníctve sa čoskoro rozšírila aj za hranice. Dnes to uznáva Cirkev a potvrdila to pred chvíľou slovami pápeža: Ján Havlík „bol verným učeníkom Pána Ježiša, ktorému veľkodušne obetoval svoj život a odpustil svojim prenasledovateľom“. Aj v skutkoch darovania a odpustenia, sa čisto podobá Ježišovi Kristovi, zvelebenému naveky. Amen.
Vatikán 8. apríla (VaticanNews) Dokument Dikastéria pre náuku viery „Dignitas infinita“ vznikal päť rokov a zahŕňa pápežské magistérium posledného desaťročia: od vojny po chudobu, od násilia na migrantoch po násilie na ženách, od potratov po náhradné materstvo a eutanáziu, od rodovej teórie po digitálne násilie.
Andrea Tornielli
Tri kapitoly poskytujú základ pre vyhlásenia obsiahnuté vo štvrtej kapitole, venovanej „niektorým závažným porušeniam ľudskej dôstojnosti“. Ide o vyhlásenie „Dignitas infinita“ Dikastéria pre náuku viery, dokument, ktorý pripomína 75. výročie prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv a potvrdzuje „nevyhnutnosť koncepcie dôstojnosti ľudskej osoby v rámci kresťanskej antropológie“ (Úvod). Hlavnou novinkou dokumentu, ktorý je výsledkom päťročnej práce, je začlenenie niektorých hlavných tém nedávneho pápežského magistéria popri bioetických témach. V „nevyčerpateľnom“ zozname, ktorý prináša, sa medzi porušeniami ľudskej dôstojnosti popri potratoch, eutanázii a náhradnom materstve objavujú vojna, dráma chudoby i migrantov a obchodovanie s ľuďmi. Nový text tak prispieva k prekonaniu dichotómie, ktorá existuje medzi tými, ktorí sa zameriavajú výlučne na obranu rodiaceho sa života alebo života zomierajúcich, pričom zabúdajú na mnohé iné útoky proti ľudskej dôstojnosti, a zároveň medzi tými, ktorí sa zameriavajú len na obranu chudobných a migrantov, pričom zabúdajú, že život treba brániť od počatia až po jeho prirodzený koniec.
Základné princípy
Prvé tri časti vyhlásenia pripomínajú základné zásady. „Cirkev vo svetle Zjavenia potvrdzuje a absolútne trvá na ontologickej dôstojnosti ľudskej osoby, stvorenej na Boží obraz a podobu a vykúpenej v Ježišovi Kristovi“ (1). Ide o „neodňateľnú dôstojnosť“, ktorá zodpovedá „ľudskej prirodzenosti nezávisle od akejkoľvek kultúrnej zmeny“ (6) a je „prijatým darom“, a preto je prítomná „napríklad v nenarodenom dieťati, v človeku v bezvedomí, v staršom človeku v agónii“ (9). „Cirkev hlása rovnakú dôstojnosť všetkých ľudských bytostí bez ohľadu na ich životný stav alebo vlastnosti“ (17) a robí tak na základe biblického zjavenia: ženy a muži sú stvorení na Boží obraz; Kristus vtelením „potvrdil dôstojnosť tela a duše“ (19) a svojím zmŕtvychvstaním nám zjavil, že „najvznešenejší aspekt dôstojnosti človeka spočíva v jeho povolaní k spoločenstvu s Bohom“ (20).
Dôstojnosť každého človeka
Dokument poukazuje na nedorozumenie, ktoré predstavuje postoj tých, ktorí uprednostňujú „osobnú dôstojnosť“ pred výrazom „ľudská dôstojnosť“, „pretože pod pojmom osoba chápu len ‚bytosť schopnú uvažovať‘“. V dôsledku toho by podľa nich „nemali osobnú dôstojnosť nenarodené dieťa, ani nesamostatný starší človek, ani nikto s mentálnym postihnutím. Cirkev naopak trvá na tom, že dôstojnosť každej ľudskej osoby práve preto, že je jej vlastná, zostáva mimo všetkých okolností“ (24). Ďalej uvádza, že „pojem ľudskej dôstojnosti sa niekedy zneužíva aj na ospravedlnenie svojvoľného množenia nových práv… akoby sa mala zaručiť možnosť vyjadriť a realizovať každú individuálnu preferenciu alebo subjektívnu túžbu“ (25).
Zoznam porušení práv
Vo vyhlásení sa ďalej uvádza zoznam „konkrétnych závažných porušení ľudskej dôstojnosti“ a to „všetko, čo je proti samotnému životu, ako napríklad každý druh vraždy, genocída, potrat, eutanázia a samotná dobrovoľná samovražda“, ale aj „všetko, čo porušuje integritu ľudskej osoby, ako napríklad zmrzačenie, mučenie spôsobené na tele a na mysli, psychický nátlak“. A napokon „všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchodovanie so ženami a mladými ľuďmi, alebo dokonca potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracovníkmi zaobchádza len ako s nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami“. Uvádza sa aj trest smrti, ktorý „nad všetky okolnosti porušuje neodňateľnú dôstojnosť každej ľudskej osoby“ (34).
Chudoba, vojna a obchodovanie s ľuďmi
Hovorí predovšetkým o „dráme chudoby“, „jednej z najväčších nespravodlivostí súčasného sveta“ (36). Potom je tu vojna, „tragédia, ktorá popiera ľudskú dôstojnosť“ a „je vždy ‚porážkou ľudskosti‘“ (38) a to až do tej miery, že „dnes je veľmi ťažké udržať racionálne kritériá, ktoré dozreli v iných storočiach, aby sa dalo hovoriť o možnej ‚spravodlivej vojne‘“ (39). Pokračuje „utrpením migrantov“, ktorých „životy sú ohrozené, pretože už nemajú prostriedky na založenie rodiny, na prácu ani na obživu“ (40). Dokument sa ďalej venuje „obchodovaniu s ľuďmi“, ktoré nadobúda „tragické rozmery“ a je definované ako „opovrhnutiahodná činnosť, hanba pre naše spoločnosti, ktoré sa nazývajú civilizovanými“ a vyzýva „vykorisťovateľov a klientov“, aby si vážne spytovali svedomie (41). Rovnako vyzýva na boj proti javom, ako je „obchod s ľudskými orgánmi a tkanivami, sexuálne vykorisťovanie detí a dievčat, otrocká práca vrátane prostitúcie, obchod s drogami a zbraňami, terorizmus a organizovaný medzinárodný zločin“ (42). Spomína sa v ňom aj „sexuálne zneužívanie“, ktoré zanecháva „hlboké jazvy v srdciach tých, ktorí ním trpia“: ide o „utrpenie, ktoré môže trvať celý život a ktoré nemôže napraviť žiadne pokánie“ (43). Pokračuje diskrimináciou žien a násilím na nich, pričom medzi poslednými uvádza „nútenie k potratu, ktoré postihuje matku i dieťa veľmi často len na uspokojenie sebectva mužov“ aj „praktizovanie polygamie“ (44). Odsudzuje sa „vraždenie žien“.
Potraty a náhradné materstvo
Je dôrazne odsúdený potrat: „Medzi všetkými zločinmi, ktorých sa človek môže dopustiť proti životu, predstavuje umelý potrat charakteristiky, ktoré ho robia obzvlášť závažným a odsúdeniahodným“ a pripomína sa, že „obrana rodiaceho sa života je úzko spojená s obranou akéhokoľvek ľudského práva“ (47). Dôrazne sa odmieta aj náhradné materstvo, „prostredníctvom ktorého sa dieťa s nesmiernou dôstojnosťou stáva iba predmetom“, jeho uskutočňovanie „vážne uráža dôstojnosť ženy a dieťaťa… Je založené na zneužívaní situácie hmotnej núdze matky. Dieťa je vždy darom a nikdy nie predmetom zmluvy“. (48) V zozname sa ďalej spomína eutanázia a asistovaná samovražda, ktoré sú v niektorých zákonoch zmätočne definované ako „dôstojná smrť“, pričom sa pripomína, že „chorý utrpením nestráca tú dôstojnosť, ktorá je mu vlastná a neodňateľná“ (51). Ďalej sa v ňom hovorí o význame paliatívnej starostlivosti a vyhýbaní sa „akejkoľvek terapeutickej tvrdohlavosti alebo neprimeraným zásahom“, pričom sa opätovne potvrdzuje, že „život je právo a nie je ňou smrť, ktorú treba prijať, ale nie pri nej asistovať“ (52). Medzi závažné porušenia ľudskej dôstojnosti patrí aj „vyraďovanie“ osôb s rôznym zdravotným postihnutím (53).
Teória rodovej rovnosti
Po opätovnom potvrdení, že je potrebné vyhýbať sa „každému znaku nespravodlivej diskriminácie a najmä každej forme agresie a násilia“ voči homosexuálnym osobám, zároveň sa odsudzuje skutočnosť „ako odporujúca ľudskej dôstojnosti“, že na niektorých miestach sú ľudia „väznení, mučení a dokonca zbavení dobra života len kvôli svojej sexuálnej orientácii“ (55), dokument kritizuje ideológiu gender, „ktorá je mimoriadne nebezpečná, pretože stiera rozdiely v snahe zrovnoprávniť všetkých“ (56). Cirkev pripomína, že „ľudský život vo všetkých jeho zložkách, telesných i duchovných, je darom od Boha, ktorý treba prijať s vďačnosťou a dať ho do služby dobra. Chcieť disponovať sebou samým, ako to predpisuje rodová teória … neznamená nič iné ako podľahnúť odvekému pokušeniu človeka, ktorý zo seba robí Boha“ (57). Ideológia gender „sa usiluje poprieť najväčší možný z rozdielov, ktoré existujú medzi živými bytosťami: pohlavný rozdiel“ (58). Preto „treba odmietnuť všetky tie pokusy, ktoré zastierajú odkaz na neodstrániteľný pohlavný rozdiel medzi mužom a ženou“ (59). Negatívne sa hodnotí aj zmena pohlavia, ktorá „spravidla predstavuje riziko ohrozenia jedinečnej dôstojnosti, ktorú osoba dostala od momentu počatia“, aj keď „to neznamená vylúčenie možnosti, že osoba postihnutá pohlavnými anomáliami, ktoré sú zjavné už pri narodení alebo ktoré sa vyvinú neskôr, sa môže rozhodnúť pre lekársku pomoc s cieľom vyriešiť tieto anomálie“ (60).
Digitálne násilie
Zoznam je doplnený o „digitálne násilie“ a spomínajú sa v ňom „nové formy násilia šíriace sa prostredníctvom sociálnych médií, napríklad kyberšikana“ i „šírenie pornografie a zneužívanie ľudí na sexuálne účely alebo prostredníctvom hazardných hier“ na internete (61). Deklarácia sa končí výzvou, aby sa nezávisle od akýchkoľvek okolností stalo „rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby základom úsilia o spoločné dobro a aby bolo základom každého právneho systému“ (64).
