Rímskokatolícka Cirkev, Farnosť Kysucký Lieskovec

Obyvateľov: 3 349
Rímskokatolíkov: 2900

Výročná celodenná poklona: slávnosť Krista Kráľa

• Farský kostol sv. Andreja-Svorada a Benedikta (1951), výročný deň konsekrácie kostola – 23. 9.
• Kostol sv. Petra a Pavla, Lodno (2000), výročný deň konsekrácie kostola – 24. 6.

Dekanát:	Kysucké Nové Mesto
Adresa:	Kysucký Lieskovec 307
	023 34 Kysucký Lieskovec
Tel:	041 / 423 11 41
E-mail:	kysuckylieskovec@fara.sk
WWW:	https://kysuckylieskovec.fara.sk

IČO: 31914161

DIČ: 2021468416

Číslo účtu: Slovenská sporiteľňa – FARNOSŤ SV. ANDREJA SVORADA A BEŇADIKA
SK5309000000000051980088
GIBASKBX

Svätý Svorad, rodom Poliak, pochádzal z územia pri sútoku Dunajca a Visly. V časoch kráľa Štefana vstúpil do benediktínskej rehole na nitrianskom vrchu Zobor. Tu prijal rehoľné meno Andrej. Sv. Štefanovi pomáhal pri šírení kresťanstva v Uhorsku. Zapáčil sa mu však pustovnícky život, preto kláštor opustil a utiahol sa na trenčiansku Skalku. Slúžil aj so spoločníkom Benediktom v modlitbách, v tichej samote, v stálom trýznení tela a pôstoch. V roku veľa ráz zachovával úplný trojdňový pôst a v riadnom štyridsaťdňovom pôste sa uspokojil so štyridsiatimi orechmi. Legenda hovorí, že raz pri rúbaní dreva omdlel, ale pristúpil k nemu anjel a odniesol ho do jaskyne. Keď vytrženie pominulo, zaviazalo pod prísahou svojho učeníka Benedikta, ktorý všetko videl, aby do jeho smrti nikomu neprezradil toto videnie. Svorad po denných prácach odchádzal na odpočinok do veľkého dutého duba, v ktorom po stranách boli popribíjané kliny smerom dovnútra a zhora visela železná obruč zaťažená kameňmi. Tu takto stojac, väčšinu noci prebdel v modlitbách, v ktorých vyprosoval svojim spoluobčanom duchovný a telesný blahobyt, spravodlivosť a požehnanie ich prác. Keď zadriemal, ostré kliny, tŕne a obruč ho citeľne prebudil k ďalšej modlitbe. Krátko pred smrťou v roku 1009 sa znova utiahol do zoborského kláštora, kde prosil okolostojacich, aby ho po smrti vyzliekli iba za prítomnosti opáta Filipa. Vtedy sa ukázalo jeho tajné mučeníctvo, ktorým krotil náruživosti. Na tele mal opásanú, do tela hlboko zarezanú reťaz. Svätého Svorada pochovali v nitrianskom chráme svätého Emeráma na hrade. Svätý Svorad je patrónom mesta Nitra.

Svätý Benedikt, žiak svätého Svorada, sa narodil v okolí Trenčína. Zahorel túžbou po dokonalosti, opustil všetko, čo mu bolo drahé, rodičov, priateľov a vstúpil do kláštora na Zobore. Tu našiel vo svätom Svoradovi svojho učiteľa a otca a s dovolením opáta sa tiež vybral do jaskyne na trenčiansku Skalku. Po smrti svätého Svorada zotrval na Skalke v ďalšom kajúcom a pustovníckom živote. Po troch rokoch ho napadli zločinci a v nádeji na veľkú korisť ho v roku 1012 zavraždili a z vysokej skaly hodili do Váhu. Boh hneď oslávil jeho telo tým, že hoci bolo vo vode celý rok, nebolo porušené. Na vodný hrob mučeníka pustovníka upozornil ľudí veľký orol, ktorý toto miesto stále obletoval. Neporušené telo mučeníka pochovali v Trenčíne a neskôr ho preniesli do Nitry ku svätému Svoradovi. V roku 1468 benediktíni opustili kláštor na Zobore, do ktorého po jeho oprave biskup Blažej Jaklin v roku 1691 voviedol kamaldulských bielych mníchov, ktorých však cisár Jozef II. v roku 1782 rozpustil. V roku 1935 sa tam usadili misionári Božieho slova. Na trenčianskej Skalke už v roku 1208 postavili kostolík k úcte svätých pustovníkov Andreja a Benedikta a až dodnes tam veriaci ľud putuje uctiť si týchto slovenských pustovníkov. Na zveľadení pútnického miesta mal najväčšiu zásluhu okrem miestnych farárov nitriansky biskup Karol Kmeťko, ktorý z finančných zbierok postavil chrám svätého Benedikta. Po roku 1990 pútnické miesto na Skalke znovu obnovili. Zásluhu na tom diecézny nitriansky biskup Ján Chryzostom kardinál Korec. Pápež Gregor VII. oboch pustovníkov vyhlásil za svätých 17. júla 1083. Ich pozostatky sú uložené v spoločnom relikviári v katedrálnom kostole v Nitre. Životopis oboch svätých pustovníkov napísal biskup Maurus, ktorý osobne poznal svätého Benedikta. O ich živote a diele písal v poslednom čase nitriansky biskup prof. Viliam Judák. Dnes sú obaja svätci zaradení do slovenského liturgického kalendára a ich sviatok pripadá na 17. júl.

Svätí muži Andrej a Benedikt odpočívajú v bazilike svätého mučeníka Emeráma v Nitre, v tom istom hrobe. A tak ani hrob nerozdelil tých, ktorých spájalo spoločenstvo rovnakého života; nech sa za nás prihovárajú u Krista.

Skalka pri Trenčíne, pútnické miesto. (foto Radovan Bries)

Život svätých pustovníkov vyznávača Andreja Svorada a mučeníka Benedikta od päťkostolského biskupa Maura.

(Časopis Učené Společnosti Šafaříkovy „Bratislava“ VIII, 4 [1934], 341-344)

V čase, keď sa za vlády najkresťanskejšieho kráľa Štefana Božie meno a kresťanské náboženstvo v Panónii len začínalo ujímať, kňazi a mnísi z iných krajín začuli povesť o dobrom panovníkovi a prichádzali k nemu ako k otcovi, nie však prinútení nejakou tiesňou, ale aby vo svojom združení našli novú radosť zo svätého života. Jeden z nich, čo vzišiel zo sedliackeho rodu ako ruža z tŕnia, menom Svorad, prišiel z vnuknutia Svätého Ducha do tejto vlasti z krajiny Poľanov. Od opáta Filipa, ktorého kláštor zvaný Zobor na počesť svätého mučeníka Hipolyta stál na nitrianskom území, prijal rúcho a pod menom Andrej rozhodol sa viesť pustovnícky život. Z úst jeho učeníka blahoslaveného Benedikta, ktorý s ním žil, som počul, s akou skrúšenosťou srdca a telesným odriekaním sa tu umŕtvoval, a rozhodol som sa zachytiť to niekoľkými riadkami. Ja, Maurus, teraz z Božej milosti biskup, vtedy však novic, som toho dobrého človeka videl, no ako žil, neviem z vlastnej skúsenosti, ale iba z počutia. Do nášho kláštora, zasväteného ku cti blahoslaveného biskupa Martina, často chodieval už spomínaný mních Benedikt a rozprával mi, čo nasleduje, o jeho ctihodnom živote. Keď sa ten ctihodný muž Andrej utiahol do pustovníckej samoty, ustavične sa postil až po úplné vyčerpanie tela, ale na posilnenie duchovného života. Tri dni sa zdržiaval všetkého, čo možno dať do úst, pre lásku k milosti toho, ktorý sa kvôli ľuďom stal človekom a štyridsať dní sa postil. Keď však nadišiel čas štyridsaťdňového pôstu, podľa vzoru rehoľného poriadku, ktorý zachovával opát Zozimas, kde každý prežil štyridsaťdňový pôst na štyridsiatich piatich datliach, dostal od otca Filipa, od ktorého prijal rehoľné rúcho, štyridsať orechov a spokojný s týmto pokrmom s radosťou očakával deň svätého vzkriesenia. V tieto, ale aj v iné dni, hoci jedlo nielenže nestačilo ani na posilnenie tela, ale ešte aj ducha podlamovalo, nikdy, okrem času modlitby, nevynechal prácu. To, čo je tu zaznačené, dozvedel som sa od jeho už spomenutého učeníka Benedikta. Aj on sa po smrti svojho otca rozhodol bývať na tom istom mieste. Ale po troch rokoch prísneho života podľa príkladu učiteľa prepadli ho zbojníci a v domnení, že má veľa peňazí, priviedli ho na breh rieky Váh, zavraždili ho a hodili do vody. Jeho telo potom dlho hľadali, ale nenašli. No celý rok vídali na brehu rieky Váh sedieť orla, akoby niečo pozoroval. To ich priviedlo k presvedčeniu, že je tam jeho telo, preto kázali komusi ponoriť sa do vody, a tak ho našli neporušené, akoby bol iba nedávno umrel. Aj Benedikta pochovali na tom istom mieste v bazilike blahoslaveného mučeníka Emeráma, v tom istom hrobe, kde odpočívali kosti svätého otca, blahoslaveného Andreja.