Skúšaní vo viere

27. novembra 2024, 17.30 hod.

Kostol Sedembolestnej Panny Márie, Žilina – Vlčince

Finančná podpora misií | Misijné diela (misijnediela.sk)

Priatelia v každom školskom roku vychádza katolícky časopis REBRÍK, ktorý vydáva Vydavateľstvo DON BOSCO. Je to jediný katolícky časopis pre mladších žiakov na Slovensku. Časopis svojím obsahom pomáha deťom v ich duchovnom raste, podporuje ich osobnostný rozvoj. Je vhodný aj ako súčasť prípravy detí na prvé sväté prijímanie, ale aj na vyplnenie voľného času v kruhu rodiny.

Rebrík môžete objednať svojim deťom alebo vnúčatám prostredníctvom internetovej stránky:

www.rebrik.sk

S prianím požehnaných dní.

Priatelia zaujímavá výzva – ZA NEDEĽU BEZ POLITIKY:

Atentát na premiéra je výstrahou pred ďalším úpadkom slovenskej politiky a kultúry. Potrebujeme návrat k vzájomnej úcte, k dialógu, k vedomiu a svedomiu zodpovednosti za seba i za druhých. Naším osvedčeným civilizačným zdrojom je Desatoro. Prameňom a ústavným pilierom slovenskej štátnosti je cyrilo-metodské duchovné dedičstvo.
Preto cestou k základným hodnotám vo verejnom živote je rešpektovanie NEDELE ako dňa pracovného pokoja. Nedeľa patrí duchovnému a telesnému odpočinku, rodine, kultúre, športu a vzťahom.
Spolu s mnohými podobne zmýšľajúcimi vyzývam politikov, parlamentné strany a médiá, aby rešpektovali nedeľu ako deň pokoja. Nech sú politické diskusie čo najskôr médiami presunuté na iné dni. A nech politici idú príkladom pri ochrane nedele ako sviatočného dňa. Aj ženy a muži v politike potrebujú deň odpočinku. Ani mediálne zisky, ani politické body nie sú
cenné viac ako pokoj v našich rodinách, v našom národe a spoločnosti.

Darujme našej domovine – Slovensku potrebné dni pokoja, darujme Slovensku nedele bez politiky!

Bratislava, 5. jún 2024

Video: https://youtu.be/UvetKD57ius

Za správnosť:
Ján FIGEĽ
Predseda SpR NTPT (www.ntpt.sk)
Nadácia Tunegu, Púčika a Tesára
Jan.Figel@ntpt.sk

Ján Havlík, seminarista Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul mal veľkú túžbu stať sa kňazom a misionárom. Vo veku tridsaťsedem rokov však zomiera na následky mučenia komunistickým režimom. Jedenásť rokov bol väznený, ponižovaný a mučený. Všetko hrdinsky znášal a ostal verný, vytrvalý a nezlomný.

Boží služobník Ján Havlík, prihováraj sa za nás.

Šaštín – Stráže 31. augusta (TK KBS) Prinášame plné znenie homílie kardinála Marcella Semerara. Prefekt Dikastéria pre kauzy svätých predsedal slávnostnej svätej omši v areáli Národnej svätyne, Baziliky Sedembolestnej Panny Márie v Šaštine, pri ktorej vyhlásili za blahoslaveného Jána Havlíka.

Počas obradu blahorečenia, ktorý sa slávil na začiatku tejto svätej liturgie, a potom pri počúvaní Božieho slova, mi v pamäti zarezonovali slová z Prefácie o mučeníkoch, ktorá hovorí: „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.” Toto, čo platí pre všetkých mučeníkov, je zvlášť zjavné u blahoslaveného Jána. Isté svedectvo o ňom hovorí, že bol vyrovnaným, radostným človekom, veselým v spoločnosti, otvoreným a pozorným voči potrebám druhých; po zatknutí sa však jeho zdravie postupne zhoršovalo. Bolo to spôsobené ťažkou a namáhavou prácou, ktorej bol vystavený, ako aj trvalou izoláciou, krutým týraním a mnohým utrpením, ktoré znášal. Zomrel tri roky po prepustení, úplne odovzdaný do Božej vôle a odpustiac svojim prenasledovateľom. „To ty, Otče, zjavuješ svoju moc v slabých a bezmocným dávaš silu mučeníctva.”

V prvom čítaní sme počuli slová apoštola Pavla: „Kto nás oddelí od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť, prenasledovanie, hlad, nahota, nebezpečenstvo, meč?“ (Rim 8, 35). Práve Kristova láska je silou, vďaka ktorej premáhame slabosť, je vitalitou, vďaka ktorej prekonávame strach, je svetlom, vďaka ktorému zvíťazíme nad temnotou. Svätý Augustín zvolával: „Hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si bojoval, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si sa namáhal, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si neomdlel, hľa, vďaka tomu, kvôli ktorému si zvíťazil.” (Serm. 297, 4, 6: PL 38, 1362). A pri inej príležitosti sv. Augustín povedal: „V nádeji môže mučeník opakovať slová svätého Pavla. Práve nádej poskytuje útechu na ceste. Pútnik, keď sa namáha počas kráčania, znáša únavu preto, lebo dúfa v dosiahnutie cieľa. Vezmi mu nádej, že ho dosiahne, a ihneď sa zrútia jeho šance na to, aby pokračoval v kráčaní.“ (Serm. 158, 8: PL 38, 866).

Chcel by som zdôrazniť, drahé sestry a bratia, to, že blahoslavený Ján Havlík bol človekom nádeje, a bol ním od začiatku. Práve cnosť nádeje spôsobila, že jeho povolanie rástlo. Bola to nádej, ktorá živila jeho povolanie. Znakom nádeje bolo vlastne už jeho rozhodnutie byť nasledovníkom svätého Vincenta de Paul. Tento svätec je v skutočnosti znamením nádeje pre chudobných, trpiacich a opustených. Hovorieval, že je potrebné „napodobňovať svetlo slnka, ktoré osvecuje a zohrieva a hoci prechádza cez nečisté veci, napriek tomu sa nezašpiní“ (Pravidlá pre misionárov, IX, 2). Náš blahoslavený určite poznal tieto slová a pre tých, ktorí sa s ním stretli, bol naozaj slnečným lúčom. „Bol mimoriadne priateľský,“ uviedol jeden svedok. Mal v sebe tichú radosť… Bolo vidieť, že vyžaruje hlboký duchovný život.“ V inom svedectve čítame: „Láska k blížnemu je črta, ktorú by som označil za charakteristickú v jeho osobnosti. Ján prejavoval svoju duchovnú hĺbku najintenzívnejším možným spôsobom, keď prežíval utrpenie, keď motivoval iných k nádeji napriek tomu, že sám prežíval veľa ťažkostí.“

Sú známe dôvody, pre ktoré bol väznený, bol vystavený neľudskej práci, krutým výsluchom, fyzickému a psychickému mučeniu. Nebol jediný. V Positio pripravenom pre kauzu o mučeníctve sa pripomína, že náš blahoslavený sa počas svojho väznenia stretol so saleziánskym kňazom Titusom Zemanom, ktorý bol blahorečený v roku 2017. Bol obeťou režimu, ktorý chcel zničiť náboženstvo a najmä Katolícku cirkev a jej služobníkov. V svedectvách sa tiež uvádza, že náš blahoslavený počas svojho väznenia po nociach pre ostatných ceruzkou prepisoval dielo Integrálny humanizmus Jacquesa Maritaina, francúzskeho filozofa, ktorého Pavol VI. označil za „majstra v umení myslieť, žiť a modliť sa“. Toto dielo má približne 350 strán! Uvažoval som nad tým, prečo sa podujal na takú namáhavú a dokonca riskantnú prácu. Našiel som teda v tejto knihe stránky, ktoré opisujú situáciu, ktorú prežíval Ján Havlík. „Pravda je taká,“ čítame tam, „že ide o zamaskované prenasledovanie, ale v skutočnosti je to zápas proti Bohu, ide o vyhubenie náboženského diela, o duchovnú deštrukciu. Podstatné je uväzniť Božie slovo.” (porov. ed. it. Borla, Turín 1963, s. 129). Tomu všetkému náš blahoslavený kládol odpor tak, že zostal verný Bohu, vlastnému povolaniu a svojmu rozhodnutiu milovať blížneho. „Vytrval na ceste povolania aj počas krutého väzenia“, uviedol pápež František v apoštolskom liste o blahorečení.

Dnes sa tento vzor vernosti oficiálne predkladá zaručene nielen Cirkvi na Slovensku, ale aj všetkým kresťanom a chcel by som dodať, všetkým tým, ktorí pracujú v prospech ľudskej dôstojnosti a slobody svedomia. Práve v tom spočíva aktuálnosť tohto blahorečenia, pretože v mnohých prípadoch a aj v rôznych kontextoch je ťažké, až hrdinské, zostať verný Kristovi. Stále platia Ježišove slová, ktoré zazneli v dnešnom evanjeliu: „Kto si chce zachrániť svoj život, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 24). Svätý Gregor Veľký to vysvetľoval takto: „Je to, akoby niekto povedal roľníkovi: ak si necháš zrno pre seba, stratíš ho, ale ak ho naopak zaseješ, obnovíš ho a vyrastie. Veď kto nevie, že keď sa zasieva, zrno odumiera pred očami a padá do zeme? Ale na mieste, kde sa rozkladá, tam vyrastie a obnoví sa. Tak sa to deje aj v časoch Cirkvi: je čas prenasledovania a čas pokoja. Čas prenasledovania je časom, keď sa stráca život.“ (porov. Homiliae in Evangelia, 32, 4: PL 76, 1235).

Ježiš to však završuje hovoriac: „Kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“. O tom boli veľmi skoro presvedčení všetci, ktorí Jána Havlíka poznali, a povesť o jeho mučeníctve sa čoskoro rozšírila aj za hranice. Dnes to uznáva Cirkev a potvrdila to pred chvíľou slovami pápeža: Ján Havlík „bol verným učeníkom Pána Ježiša, ktorému veľkodušne obetoval svoj život a odpustil svojim prenasledovateľom“. Aj v skutkoch darovania a odpustenia, sa čisto podobá Ježišovi Kristovi, zvelebenému naveky.  Amen.

Preklad Sergej Pavliš CM a Martin Jarábek 

Vatikán 8. apríla (VaticanNews) Dokument Dikastéria pre náuku viery „Dignitas infinita“ vznikal päť rokov a zahŕňa pápežské magistérium posledného desaťročia: od vojny po chudobu, od násilia na migrantoch po násilie na ženách, od potratov po náhradné materstvo a eutanáziu, od rodovej teórie po digitálne násilie.

Andrea Tornielli

Tri kapitoly poskytujú základ pre vyhlásenia obsiahnuté vo štvrtej kapitole, venovanej „niektorým závažným porušeniam ľudskej dôstojnosti“. Ide o vyhlásenie „Dignitas infinita“ Dikastéria pre náuku viery, dokument, ktorý pripomína 75. výročie prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv a potvrdzuje „nevyhnutnosť koncepcie dôstojnosti ľudskej osoby v rámci kresťanskej antropológie“ (Úvod). Hlavnou novinkou dokumentu, ktorý je výsledkom päťročnej práce, je začlenenie niektorých hlavných tém nedávneho pápežského magistéria popri bioetických témach. V „nevyčerpateľnom“ zozname, ktorý prináša, sa medzi porušeniami ľudskej dôstojnosti popri potratoch, eutanázii a náhradnom materstve objavujú vojna, dráma chudoby i migrantov a obchodovanie s ľuďmi. Nový text tak prispieva k prekonaniu dichotómie, ktorá existuje medzi tými, ktorí sa zameriavajú výlučne na obranu rodiaceho sa života alebo života zomierajúcich, pričom zabúdajú na mnohé iné útoky proti ľudskej dôstojnosti, a zároveň medzi tými, ktorí sa zameriavajú len na obranu chudobných a migrantov, pričom zabúdajú, že život treba brániť od počatia až po jeho prirodzený koniec.

Základné princípy

Prvé tri časti vyhlásenia pripomínajú základné zásady. „Cirkev vo svetle Zjavenia potvrdzuje a absolútne trvá na ontologickej dôstojnosti ľudskej osoby, stvorenej na Boží obraz a podobu a vykúpenej v Ježišovi Kristovi“ (1). Ide o „neodňateľnú dôstojnosť“, ktorá zodpovedá „ľudskej prirodzenosti nezávisle od akejkoľvek kultúrnej zmeny“ (6) a je „prijatým darom“, a preto je prítomná „napríklad v nenarodenom dieťati, v človeku v bezvedomí, v staršom človeku v agónii“ (9). „Cirkev hlása rovnakú dôstojnosť všetkých ľudských bytostí bez ohľadu na ich životný stav alebo vlastnosti“ (17) a robí tak na základe biblického zjavenia: ženy a muži sú stvorení na Boží obraz; Kristus vtelením „potvrdil dôstojnosť tela a duše“ (19) a svojím zmŕtvychvstaním nám zjavil, že „najvznešenejší aspekt dôstojnosti človeka spočíva v jeho povolaní k spoločenstvu s Bohom“ (20).

Dôstojnosť každého človeka

Dokument poukazuje na nedorozumenie, ktoré predstavuje postoj tých, ktorí uprednostňujú „osobnú dôstojnosť“ pred výrazom „ľudská dôstojnosť“, „pretože pod pojmom osoba chápu len ‚bytosť schopnú uvažovať‘“. V dôsledku toho by podľa nich „nemali osobnú dôstojnosť nenarodené dieťa, ani nesamostatný starší človek, ani nikto s mentálnym postihnutím. Cirkev naopak trvá na tom, že dôstojnosť každej ľudskej osoby práve preto, že je jej vlastná, zostáva mimo všetkých okolností“ (24). Ďalej uvádza, že „pojem ľudskej dôstojnosti sa niekedy zneužíva aj na ospravedlnenie svojvoľného množenia nových práv… akoby sa mala zaručiť možnosť vyjadriť a realizovať každú individuálnu preferenciu alebo subjektívnu túžbu“ (25).

Zoznam porušení práv

Vo vyhlásení sa ďalej uvádza zoznam „konkrétnych závažných porušení ľudskej dôstojnosti“ a to „všetko, čo je proti samotnému životu, ako napríklad každý druh vraždy, genocída, potrat, eutanázia a samotná dobrovoľná samovražda“, ale aj „všetko, čo porušuje integritu ľudskej osoby, ako napríklad zmrzačenie, mučenie spôsobené na tele a na mysli, psychický nátlak“. A napokon „všetko, čo uráža ľudskú dôstojnosť, ako sú neľudské životné podmienky, svojvoľné väznenie, deportácie, otroctvo, prostitúcia, obchodovanie so ženami a mladými ľuďmi, alebo dokonca potupné pracovné podmienky, v ktorých sa s pracovníkmi zaobchádza len ako s nástrojmi zisku, a nie ako so slobodnými a zodpovednými osobami“. Uvádza sa aj trest smrti, ktorý „nad všetky okolnosti porušuje neodňateľnú dôstojnosť každej ľudskej osoby“ (34).

Chudoba, vojna a obchodovanie s ľuďmi

Hovorí predovšetkým o „dráme chudoby“, „jednej z najväčších nespravodlivostí súčasného sveta“ (36). Potom je tu vojna, „tragédia, ktorá popiera ľudskú dôstojnosť“ a „je vždy ‚porážkou ľudskosti‘“ (38) a to až do tej miery, že „dnes je veľmi ťažké udržať racionálne kritériá, ktoré dozreli v iných storočiach, aby sa dalo hovoriť o možnej ‚spravodlivej vojne‘“ (39). Pokračuje „utrpením migrantov“, ktorých „životy sú ohrozené, pretože už nemajú prostriedky na založenie rodiny, na prácu ani na obživu“ (40). Dokument sa ďalej venuje „obchodovaniu s ľuďmi“, ktoré nadobúda „tragické rozmery“ a je definované ako „opovrhnutiahodná činnosť, hanba pre naše spoločnosti, ktoré sa nazývajú civilizovanými“ a vyzýva „vykorisťovateľov a klientov“, aby si vážne spytovali svedomie (41). Rovnako vyzýva na boj proti javom, ako je „obchod s ľudskými orgánmi a tkanivami, sexuálne vykorisťovanie detí a dievčat, otrocká práca vrátane prostitúcie, obchod s drogami a zbraňami, terorizmus a organizovaný medzinárodný zločin“ (42). Spomína sa v ňom aj „sexuálne zneužívanie“, ktoré zanecháva „hlboké jazvy v srdciach tých, ktorí ním trpia“: ide o „utrpenie, ktoré môže trvať celý život a ktoré nemôže napraviť žiadne pokánie“ (43). Pokračuje diskrimináciou žien a násilím na nich, pričom medzi poslednými uvádza „nútenie k potratu, ktoré postihuje matku i dieťa veľmi často len na uspokojenie sebectva mužov“ aj „praktizovanie polygamie“ (44). Odsudzuje sa „vraždenie žien“.

Potraty a náhradné materstvo

Je dôrazne odsúdený potrat: „Medzi všetkými zločinmi, ktorých sa človek môže dopustiť proti životu, predstavuje umelý potrat charakteristiky, ktoré ho robia obzvlášť závažným a odsúdeniahodným“ a pripomína sa, že „obrana rodiaceho sa života je úzko spojená s obranou akéhokoľvek ľudského práva“ (47). Dôrazne sa odmieta aj náhradné materstvo, „prostredníctvom ktorého sa dieťa s nesmiernou dôstojnosťou stáva iba predmetom“, jeho uskutočňovanie „vážne uráža dôstojnosť ženy a dieťaťa… Je založené na zneužívaní situácie hmotnej núdze matky. Dieťa je vždy darom a nikdy nie predmetom zmluvy“. (48) V zozname sa ďalej spomína eutanázia a asistovaná samovražda, ktoré sú v niektorých zákonoch zmätočne definované ako „dôstojná smrť“, pričom sa pripomína, že „chorý utrpením nestráca tú dôstojnosť, ktorá je mu vlastná a neodňateľná“ (51). Ďalej sa v ňom hovorí o význame paliatívnej starostlivosti a vyhýbaní sa „akejkoľvek terapeutickej tvrdohlavosti alebo neprimeraným zásahom“, pričom sa opätovne potvrdzuje, že „život je právo a nie je ňou smrť, ktorú treba prijať, ale nie pri nej asistovať“ (52). Medzi závažné porušenia ľudskej dôstojnosti patrí aj „vyraďovanie“ osôb s rôznym zdravotným postihnutím (53).

Teória rodovej rovnosti

Po opätovnom potvrdení, že je potrebné vyhýbať sa „každému znaku nespravodlivej diskriminácie a najmä každej forme agresie a násilia“ voči homosexuálnym osobám, zároveň sa odsudzuje skutočnosť „ako odporujúca ľudskej dôstojnosti“, že na niektorých miestach sú ľudia „väznení, mučení a dokonca zbavení dobra života len kvôli svojej sexuálnej orientácii“ (55), dokument kritizuje ideológiu gender, „ktorá je mimoriadne nebezpečná, pretože stiera rozdiely v snahe zrovnoprávniť všetkých“ (56). Cirkev pripomína, že „ľudský život vo všetkých jeho zložkách, telesných i duchovných, je darom od Boha, ktorý treba prijať s vďačnosťou a dať ho do služby dobra. Chcieť disponovať sebou samým, ako to predpisuje rodová teória … neznamená nič iné ako podľahnúť odvekému pokušeniu človeka, ktorý zo seba robí Boha“ (57). Ideológia gender „sa usiluje poprieť najväčší možný z rozdielov, ktoré existujú medzi živými bytosťami: pohlavný rozdiel“ (58). Preto „treba odmietnuť všetky tie pokusy, ktoré zastierajú odkaz na neodstrániteľný pohlavný rozdiel medzi mužom a ženou“ (59). Negatívne sa hodnotí aj zmena pohlavia, ktorá „spravidla predstavuje riziko ohrozenia jedinečnej dôstojnosti, ktorú osoba dostala od momentu počatia“, aj keď „to neznamená vylúčenie možnosti, že osoba postihnutá pohlavnými anomáliami, ktoré sú zjavné už pri narodení alebo ktoré sa vyvinú neskôr, sa môže rozhodnúť pre lekársku pomoc s cieľom vyriešiť tieto anomálie“ (60).

Digitálne násilie

Zoznam je doplnený o „digitálne násilie“ a spomínajú sa v ňom „nové formy násilia šíriace sa prostredníctvom sociálnych médií, napríklad kyberšikana“ i „šírenie pornografie a zneužívanie ľudí na sexuálne účely alebo prostredníctvom hazardných hier“ na internete (61). Deklarácia sa končí výzvou, aby sa nezávisle od akýchkoľvek okolností stalo „rešpektovanie dôstojnosti ľudskej osoby základom úsilia o spoločné dobro a aby bolo základom každého právneho systému“ (64).

Preklad Martin Jarábek

Arcibiskup Bober vyjadril ľútosť, že cirkev nestála vždy na správnej strane, a vyzval na odstránenie nenávisti z nášho slovníka.

Predseda Konferencie biskupov Slovenska Bernard Bober sa ospravedlnil všetkým, ktorých životy čelní predstavitelia štátu a cirkvi počas holokaustu nebránili. Vyhlásil to k Medzinárodnému dňu pamiatky obetí holokaustu, teda na výročie oslobodenia Osvienčimu. Podľa košického arcibiskupa metropolitu sa oslobodenie Osvienčimu týka aj nás a nemali by sme nikdy zabudnúť na to, čo sa dialo.

„Každoročne 27. januára myslíme na tých, ktorým nebolo dopriate ďalej žiť. Výročie oslobodenia Osvienčimu sa týka aj nás, nezabúdajme na to. Nech nikdy z našej pamäte nevymizne to, čo sa dialo,“ hovorí arcibiskup Bober.

Pripomína, že „téma holokaustu sa týka aj cirkvi“. „Aj keď si uvedomujem, že je niekedy ťažké hodnotiť minulosť z pohľadu súčasníka, nemožno poprieť, že na vtedajšom dianí mala účasť aj cirkev. Boli to zložité časy. Je na historikoch, aby ich skúmali a vyhodnotili. Ak sme však zlyhali, nesieme za to plnú zodpovednosť.

Ospravedlňujeme sa preto všetkým, ktorých životy čelní predstavitelia štátu a cirkvi nebránili. Nemožno vymazať skutočnosť, že mnohí bezdôvodne trpeli. Dá sa však úprimne povedať, že nám je veľmi ľúto, že sme nestáli vždy na správnej strane. O to viac vynikajú hrdinské skutky tých, v ktorých láska k blížnemu zvíťazila nad strachom a evanjelium im bolo vyššou normou ako nespravodlivý zákon. Sú svedkami toho, že zlo nikdy nevyhrá nad dobrom, vyhlásil predseda KBS.

Arcibiskup Bober ďalej vyzval, aby sme sa už nikdy nedali viesť strachom a mocou. „Odstráňme z nášho slovníka nenávisť a násilie, ktoré kedysi podnietili hrôzy holokaustu. Vo vzťahoch nech vždy víťazí úcta, rešpekt a nadovšetko láska. Modlím sa za duše tých, ktorí prišli o život alebo ostali poznačení zlom holokaustu, ale aj za tých, ktorí sa za našich starších bratov a sestry vo viere nedokázali postaviť,“ dodal.

Dátum 27. január je spomienkou na vyvraždenie šiestich miliónov Židov, dvoch tretín európskej židovskej populácie a miliónov ďalších ľudí nacistickým režimom a jeho kolaborantmi. Deň bol vyhlásený OSN v roku 2005 ako pamiatka oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim (Auschwitz) Červenou armádou v roku 1945.